Pred pár rokmi odchádzal kamarát do misií. Keď som sa pýtala prečo, odpovedal, aby mal iné videnie sveta. Neverila som mu. Veď predsa človek nemá iný svet, iné videnie. Nesie si to všetko vo svojej hlave. Po pár rokoch sme sa stretli. Nad Slovenskom sa usmieval. Keď som hromžila na nejaké veci, len zhovievavo pokyvkával hlavou. Keby si videla...
A ja som nevidela. Stále žijem na Slovensku. Občas mám príležitosť hovoriť s ľuďmi, ktorí žijú inde - v Čechách, v Rakúsku, v Anglicku, na Ukrajine. Smejú sa, že trpíme komplexom, lebo sme nikdy nemali svojho kráľa a že je to taký historický komplex, kedy si potrebuje niečo dokazovať, len preto, že nemáme vlastnú hrdosť. Hnevám sa. Mám vlastnú - národnú hrdosť. Poznám svoju históriu, históriu našich hradov, ich majiteľov, spoznávam a študujem. Som hrdá na každú európsku či svetovú raritu, ktorú máme.
Hnevám sa, ak mi niekto hovorí, že naše slovenské problémy sú malichernosťami. Že sa hráme na tom známom piesočku, ktorý je už dávno rozhrabaný. Pozerám na našu vedu. Len tak, z pohľadu človeka, ktorý sa zaujíma, čo nové vieme a máme. Len preto, aby som bola hrdá, na to, že poznám takého človeka a že je tej istej národnosti. A poznám ich a som na nich hrdá.
A ešte sa na niečo u nás na Slovensku hnevám. Keď sa nepočúvame. Keď niekto niečo povie a len preto, že nevieme kontext, tak toho človeka odsúdime. V kontexte tejto črty sa čudujem menším počtom politických procesov na Slovensku ako v Čechách. Ale predsa - súdiť je ľahké. Len preto, že niekto môže mať iný názor. Len preto, že niekto hovorí to, čosa iným nepáči.
Raz mi hovorila jedna rehoľná sestra (žije v Čechách), že má úplne iné názory so svojou spolusestrou na mnohé veci, ale sú priateľky a ako také si v zásadných veciach dokážu pomôcť. Mne to prišlo ľúto. Nie pre spolusestry. Na tie mám už pár rokov "šťastie". Prišlo mi to ľúto pre tých, ktorí sú vysoko a niekedy z výšky nepočujú poriadne hlas svojich podriadených. A niekedy sa im zdá, že ten podriadený hovorí asi zle, alebo, že mu nerozumejú. Keby neboli vysoko, lepšie by počuli. Niekedy sa stačí znížiť. Pamätám si, keď raz brat okríkol jednu svoju dcéru, keď bola malá a naťahovala sa po nejakej veci, ako ho mama napomenula. Povedala mu, aby sa zohol do úrovne toho dieťaťa a skúsil si niečo zobrať zo stola. Ostal zahanbený, ale múdrejší. Toto prajem všetkým, ktorí sú vysoko a riešia veľké veci. Aby sa trošku zahanbili a zohli sa. Videli by a počuli.
A nám ostatným prajem, aby sme sa snažili pochopiť, ale nedali sa znechutiť.
Venované bratovi, ktorý momentálne nechápe, ale prajem mu veľkú chuť do života.
