Dobšinský je ale Dobšinský. To je elegancia a obrazotvornosť. Slová prišité jedno k druhému, naukladané ako zúbky v ústočkách. Veľa prirovnaní, veľa našich ľudových zvykov. Veľa tragédie, ale takej ľudskej, nie umelej. To sú jednoducho jeho diela, podľa toho sú čitateľné a keby ste sa k nim dostali aj bez udania autora, tak viete, kto to napísal.
Jedna taká rozprávka sa volá Ženský vtip. Je o dievčati, ktoré zachráni otca pred sudcom. V konečnom dôsledku sa za sudcu vydá (čo asi nie je výhra:-) ). Záver rozprávky je v tom, že sa raz zapletie žena do súdneho sporu a muž ju vyhodí z domu. Môže si na cestu zobrať to, čo má najradšej. Hlavná hrdinka manžela-sudcu opije a pekne si ho zoberie so sebou do sedliackej chalupy. Chlap je chlap, v sedliackej chalupe nezostane a tak pekne-krásne cupitá aj so ženou späť do sudcovského domu.
Malému Filipovi sa rozprávka veľmi páčila. Celú dobu sa usmieval, pokrikoval. Pri každej vtipnej narážke sa mu zaleskli oči a hneď bolo vidieť, že si to zapisuje hlboko do duše.
Najkrajší bol záver hodiny. Filip krútil hlavou. Stále. Pýtam sa ho, čo sa mu nezdá. Zase len pokrútil hlavou a povedal: "To nemôže byť realistická rozprávka!" A tak ako správna učiteľka som sa nad neho sklonila a opäť mu predniesla výklad učiva o realistickej a fantastickej rozprávke. Filip sa usmial na znak toho, že všetkému rozumie, ale aj tak stále krútil hlavou a ticho mi povedal: "Aj tak je to fantastická rozprávka!"
Nadýchla som sa na tretí pokus. Znova mu to začínam vysvetľovať. Zastavil ma pohybom hlavy. Ovládal všetko. Odišla som od neho a kontrolovala ostatné deti v triede.
Keď som od neho odišla, tak len za mnou zakričal: "Videli ste už takú múdru ženu?" Otočila som sa s nahnevaným pohľadom. Filip sa však usmieval. "Viem, viem. Toto je realistická rozprávka...," a ďalej si myslel svoje. Obidvaja v triede sme sa zasmiali. Ale iba my dvaja. Nik v triede tejto poznámke nerozumel.
