Bola siedmačka. Nepadli sme si do oka hneď na prvý pohľad. Po prvej vete ma zrušila nejakou poznámkou. Ustavične mi skákala do reči a vždy okomentovala každý môj pohyb v triede. Vyhlásili sme nepísané nepriateľstvo a mysleli sme si, že to spolu nejako v mlčaní vydržíme.
Na jednej hodine som vymyslela písanie listov. Bolo to také zvláštne písanie. Každý žiak mal napísať akúkoľvek otázku pre mňa do svojho zošita. Zošity som vyzbierala. Mojou úlohou bolo na každú otázku pravdivo odpovedať. V Katkinom zošite ma nečakalo nič prekvapivé. Položila otázku: Čo si o mne myslíte? A ja som pravdivo odpovedala. Napísala som jej, že náš spoločný začiatok nebol dobrý, že ma to škrie, že mi vadí to jej „hlúpe“ komentovanie, že neznášam, keď mi bez dôvodu skočí do reči. Na druhej hodine som rozdala zošity. Niektorí sa usmievali, iní sa čudovali. Katka bola spokojná, iba sa usmiala a povedala: Fajn. Na konci hodiny sa opýtala, či opäť môže pozbierať zošity s otázkami. Dovolila som jej to.
A tak sme si začali písať. Nie len s Katkou, ale ešte s niekoľkými deťmi v triede. Postupne sa mi pred očami odhaľoval ich život. Na papier dávali svoje pocity, myšlienky, bolesti i prvé lásky. Skončil školský rok a začal ďalší. Katka už nepotrebovala zošit. Vedela prísť osobne, vedela sa podeliť so svojimi „pubertálnymi“ problémami, ktoré som brala vážne.
Pred pár dňami skončila Katka (Keď som ju chcela nahnevať, tak som ju volala Katarína. Nemala to rada.) základnú školu. Keď odchádzala tiekli jej slzy. Prišla so skromným kvietkom, mlčky mi podala ruku a potom ma silno objala.
Má toho veľa v duši, mnoho zlého a bolestného. Teraz už bude kráčať sama. Ale ja verím, že po troch spoločných rokoch sa z nej stal dobrý človek, ktorý dokáže plnohodnotne žiť svoj život.
Katarínka, budem ťa držať za ruku svojou modlitbou. Tak sa drž! A hore hlavu, život je pred tebou...