Dominik je špunt. Tak volám deti, ktoré ešte chodia do škôlky. Má päť a silný hlas. Rád spieva. A keď mi práve neťahal závoj, tak aspoň dostatočne silno spieval, aby som to počula a aspoň raz sa obzrela.
Toto bolo naše uoťukávanie. Spolusestra učila jeho brata a tak sa občas pristavila pri mamke a niečo spolu prerozprávali. Dominika ale neaujímali reči o jeho staršom bratovi. Musel do mňa nejakým spôsobom štuchnúť a ak som si ho práve nevšímala a hovorila som s niekým iným, tak aspoň vstupoval do rozhovoru.
A tak sme tieto sviatky prelomili barieru všímania-nevšímania a začali sme sa spolu baviť. Bola som ho pozrieť, boli sme spolu v kostole. Začala som ho volať hrkálka. V kostole sa na všetko pýtal a tak asi väčšina ľudí, ktorá vedľa nás sedela v ten deň nemala z omše veľa.
- Kto je tam nakreslený?
- To je Marek.
- Čí Marek?
- Svätý.
- Aha.
- Čo to tu tak smrdí?
- To je kadidlo. Nesmrdí. To je taká vôňa.
- Chcem ho vidieť.
- Počkaj chvíľku, keď pôjde okolo pán farár.
- Už ho počujem. (široký úsmev)...(vážna tvár) Ale aj tak smrdí.
- Už ide pán farár.
- (Výkrik) Už ho vidím!!!! Máš pravdu. Vonia. Ale tak inak.
- Vieš čo? Chodí ujo s košíkom a ja nemám korunku.
- Ani ja?
- Ani ty? (smiech) Ale ty si už dosť veľká. Čo urobíme?
- Nič. Nevložíme do košíka nič. Nemusíme.
Išiel okolo pán s košíkom. Dominik preveril pohľadom nazbierané peniaze. Pokývam znalecky hlavou:
- Hm. Ľudia sú dobrí.
- Prečo kľačíš?
- Bola som na svätom prijímaní.
- Ja sa ťa pýtam, prečo kľačíš a nie kde si bola.
- (úsmev) Bola som na svätom prijímaní a chcem sa poďakovať, preto klačím.
- A prečo ďakuješ?
- Že prišiel Ježiš do môjho srdca.
- Fíha. A to prišiel aj do tejto tety?
- Hm.
- Aj do tejto?
- Hm.
- Aj do mamky, aj do ocka, aj do Erika (brata), aj do mňa?
- Áno.
- Tak to je fajn.
Dominik si nevedel zapamätať moje meno. A tak sa ma opýtal: "Môžem ťa volať Kamarátka?" Súhlasne som prikývla.
Dnes má prísť špunt na návštevu. Určite v kláštore nebude nič na svojom mieste. Nevadí. Špunt má na to právo.
