Poznajú moje ruky dôverne. Pri písaní na tabuľu, pri kreslení. Pri oprave ich zošitov. Asi každého som už pohladila po hlávke ako odmenu za nejaký výkon. Moje ruky im neboli nejako zvlášť neznáme. A tak sme začali spoločne uvažovať o rukách - čo môžu a čo nemôžu ruky urobiť. Co sa do nich zmestí a čo nie. Kedy sú ruky plné a kedy prázdne. Hľadali sme odpovede a nenachádzali. Mám rada, ked môžem svojich žiakov nechať v neistote a musia ostať trochu bezmocní v rozmýšľaní. Vtedy vznikajú najkrajšie myšlienky a hlavne dlho ostávajú v hlavičkách mojich drobcov.
A tak začali pomaličky vypúšťať perly z úst:
- Ruky by sme nevedeli využiť, keby sme nepoužili hlavu.
- Ruky sú prázdne, keď sú lenivé. Môžu mať aj veľa peňazí, stále ostávajú prázdne.
- Ruky sú plné, keď urobíme dobro....
Ďalšie odpovede sa len tak hrnuli. Zaskočil, inak tichý, Martin.
- Ruky sú plné vtedy, ked nimi vieme prejaviť lásku - či darujem peniaze alebo niekomu pomôžem.
Takéto diskusie v triede zakončujem vetou: "Všetky vaše odpovede sú správne. Teraz vám poviem môj názor." V triede ostalo ticho a všetci začali počúvať, čo dôležité im chcem oznámiť. Povedala som im, že som s nimi chcela hovoriť o pôste a o potrebe pomáhať, ale Martin ma predbehol. Povedal všetko miesto mňa. V ten deň sme sa naučili, že aj pôst, a nielen plné ruky, je prejavom lásky a ochoty srdca. V priebehu pár dní mi tretiaci ukázali školu, ktorú postavili zo svojich dobrých skutkov. Povedala som im: "Máte dobré srdcia. Nech vám také dlho ostanú". Triedna učiteľka len ticho prikývla.
