Naštval ma. Len tak vnútorne. "Pojedači Boha"! Čo už je toto za názov! Ani po slovensky to neznie, aj to provokuje, aj.... A zrazu som si uvedomila. Urazilo ma to, lebo to bolo o mne, o mojom prežívaní tej každodennosti, ktorú si v rehoľnom živote ani veľmi neuvedomujem - o chodení k prijímaniu.
Zrazu mi ten názov znel ako z Denníčka sestry Faustíny - Najviac ma bolí, keď si ani nevážia, že môžu chodiť na prijímanie a berú to ako samozrejmosť.
Dotklo sa ma, že to čo cítim, niekto povedal nahlas. Uvedomenie si živej prítomnosti Krista v kúsku chleba. Taká samozrejmá vec. Ale predsa len nie samozrejmá. Denne robím toľko vecí a mnohé robím bez rozmýšľania! A tak som začala prosiť o milosť. O túžbu v srdci. Nebrať veci samozrejme. Nebrať Krista ako každodenné umývanie zubov. Ale ako potrebu môjho života.
A zrazu mi názov Pojedači Boha nebol cudzí. Ale taký blízky. Bol o mne. A nielen názov, ale každé zamyslenie mi išlo pod kožu. Už nebolo o tých druhých, ale o mne samej, o mojom živote.
Keď sa vám táto knižka dostane do rúk - nezhltnite ju.Berte ju ako širokospektrálne antibiotiká. Ani neviete, kedy, čo zasiahne. Preto je potrebné ju dávkovať opatrne.
Prajem čas milosti....a skoré uzdravenie, priatelia!
