sestra Hermana
Oslavujú narodeniny...
Vždy sa teším na prelom októbra a novembra. Veľa ľudí v mojej blízkosti oslavuje svoje narodeniny.
Som rehoľná sestra. Píšem o všetkom, čo mi "brnkne" do nosa. Píšem poéziu a teším sa zo stretnutia s ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Próza, Zamyslenia, Spiritualita, škola a zážitky z nej, Rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené
Vždy sa teším na prelom októbra a novembra. Veľa ľudí v mojej blízkosti oslavuje svoje narodeniny.
Idem cez mesto. Musím ešte niečo vybaviť. Opakujem si, čo všetko mám urobiť – prefotiť papiere, pošta, škola, nákup.
Vždy sa mi páči, že človek je tvor, ktorý dokáže prekvapiť. Už môžete niekoho veľmi dlho poznať a stále vás niečím udivuje. Viete, že život v blízkosti tohto človeka nikdy nebude nudný.
Spomienky sú ako lístočky v klobúku kúzelníka. Nikdy nikto nevie, čo práve vybehne.
Voľné dni sa už pomaly končia. Po všetkých zážitkoch sa dajú niektoré opísať a prehodnotiť.
Takéto heslo hovoríme sestrám, keď idú na duchovné obnovy alebo na duchovné cvičenia. Je to taká humorná veta, ktorá v sebe ukrýva veľký kus pravdy.
Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že často používam ako slová vyjadrujúce údiv slovné spojenie: Ježkov nos!
V škole mi išla slovenčina na trojku, ale naučila som sa písať články. Do devätnástich rokov som nevedela variť, ale v dvadsaťdeviatke som sa stala hlavnou kuchárkou.
Jednoducho trpím na teba. Si moja neter, moja najstaršia neter. Ako si rástla, ťahala si ma z puberty do dospelosti. A takto sme rástli spoločne.
Dedinka, v ktorej momentálne žijem, nie je ničím zvláštna. Možno len tým, že je veľmi vzdialená od mesta a veľa tu sneží.
Dnes je to presne deväť mesiacov od môjho prvého článku na blogu. Dnes si môžem povedať, po deviatich mesiacoch prenatálneho blogerského obdobia, že som sa narodila.
Je piatok. Po dobrom obede sa ešte upratuje kuchyňa. Zrazu telefonát. V sobotu príde na obed minister vnútra a ešte 5 ľudí.
Zadventnieva sa. Prvá adventná nedeľa sa blížila míľovými krokmi a v závale povinností som si ani nestihla všimnúť, že nemám na izbe adventný veniec.
Keď si spomeniem na román Meno ruže od Umberta Eca, vždy mám v predstave perfektne vybavenú kláštornú knižnicu. Aby takáto knižnica vznikla je potrebný záujem.
Ráno idem z malého provinčného mestečka do iného provinčného mesta. Vzdialenosť ani nie 100 kilometrov, ale aj tak musím prestupovať.
Deň prechádzal pokojne. Bola som spokojná s prácou, ktorú som mala urobiť aj s kolektívom, v ktorom pracujem. Všetko jednoducho vychádzalo na jednotku.
Stretli sme sa po dlhšej dobe. A kedže si rozumieme aj bez slov, veľa sme toho ani nepovedali.
Nie, nie. Žiadne kulinárske recepty tu písať nebudem. Len sa chcem podeliť o zážitky.